Včera poobede som sa vybrala do mesta. Stojím na zastávke a náhle zastaví auto, vodička otvorí okienko a s úsmevom na tvári sa spýta: „Idete do mesta? Odveziem Vás“. Kým som sa zmohla sa slovo, otvárala dvere a ja som prekvapená nastúpila do auta. „Dobrý deň, my sa poznáme?“ pýtam sa ja. Nepoznali sme sa, po ceste som sa dozvedela, že zastavila preto, že vonku je horúco a tak usúdila, že mi to dobre padne. A naozaj mi to padlo veľmi dobre, ani nie tak kvôli tomu, že bolo vonku horúco, naraz som mala dobrú náladu a aj po vystúpení som sa dlho usmievala ešte aj v obchode (asi zvláštne), až sa ma jedna paní spýtala čo mi je smiešne. Pre mňa to bol neskutočný až neuveriteľný zážitok. Prečo?
Človek sa dnes pohybuje v anonymnom svete, nikto si nikoho nevšíma. Stačí príklad z dopravných prostriedkov, keď žena alebo muž v mojom veku nastúpi (podotýkam, že už cestujem v MHD zadarmo). Je tam skupina ľudí, ktorí sa tvária, že vás nevidia, potom skupina, ktorých to absolútne nezajíma a len tu a tam sa nájde niekto, kto vám uvoľní miesto. A to v MHD nezriedka sedia aj chudáčikovia unavené detičky, nie škôlkári ale riadni školáci, ktorých reflexy pri prípadnom prudkom brzdení autobusu by boli určite rýchlejšie ako u dôchodcov, takže i riziko prípadného úrazu by bolo menšie. A nad nimi stoja ich ustráchané mamičky (to už je ale otázka výchovy, úcta k starším a pod.)
Díky, díky za ten včerajší zážitok.