Zajtra sa školáci rozlúčia so školou a potom už dva mesiace vytúžených prázdnin.
Ešte si prevezmú vysvedčenie a potom hurá na prázdniny. Ale ten posledný deň a najmä to vysvedčenie je pre mnohých stresujúce. Prečo? Lebo možná nedopadlo podľa predstáv ich rodičov a niektorí sa boja, čo bude doma. Už mnohokrát sme počuli, že kvôli známkam deti ujdú z domu, dokonca boli pokusy aj o samovraždu. Nechceme od detí veľa?
Pozrime sa na známky: 1 – výborný, 2 – chválitebný, 3 – dobrý.
Môžeme čakať od svojich ratolestí samé jednotky? Keď sa zamyslíte nad slovom „výborný“, tak je nemysliteľné, aby žiak (možná už od 3.ročníka ZŠ a vyššie) bol vo všetkom výborný. V minulosti som mala kolegyňu, ktorá si tiež myslela, že jej zázrak musí doniesť domov jen jednotky a celá pohoršená mi oznámila, že musí ísť do školy, lebo jej dcére hrozí dvojka. Vtedy som jej povedala, že dvojka je veľmi dobrá známka, už slovo chválitebný nám hovorí, že za tu známku treba dieťa pochváliť, v podstate aj trojka znamená, že je žiak dobrý.
Je v dnešnej dobe ešte dobre, že naši žiaci dostávajú známky? Už na základných školách sa zúčastňujú rôznych testov, ktoré sú určite objektívnejšie a výsledky dokážu porovnať jednotlivé školy. V mnohých európskych krajinách a už aj na niektorých školách u nás deti nedostávajú klasické vysvedčenie, dostanú len tzv. bodové ohodnotenie, ktoré je určite objektívnejšie ( napr. najlepšie výsledky v predmete označené 20, čím nižšie, tým menšie číslo), nikto sa nehrá na jednotkárov, lebo dosiahnuť vo všetkých predmetoch 20 bodov je veľmi ťažké, vo vyšších ročníkoch možno až nemožné. Dokonca sa niekedy výsledky žiaci dozvedia až cez prázdniny. Nie je to tak lepšie? Rodičia dobrých žiakov (pardon – výborných) sa nemôžu s výsledkami svojich ratolestí chváliť (aj takí sú), nemajú svoje zázračné dieťa s kým porovnávať, lebo porovnávať, či má niekto 18 alebo 16 bodov už nie je také atraktívne ako povedať – má samé jednotky. Ide nám ale najmä o deti, zbytočne ich nestresovať, lebo mnoho detí zažíva strach už pri skúšaní behom roka zo zlej známky v spojení – čo na to povie mama. Čo povie otec – znie z úst dieťaťa menej často, asi je racionálnejší. Najhoršie je porovnávať súrodencov, vtedy môžu vzniknúť zlé vzťahy medzi súrodencami na veľmi dlho, niekedy si to dokážu vysvetliť až dospelí súrodenci.
Milí rodičia, najmä mamičky, nikto nie je dokonalý, zajtra svoje ratolesti pri dvojkách na vysvedčení pochváľte a pri trojke si povedzte, že je to dobrá známka. Všetci predsa vieme, že niekedy ten tzv. trojkár je v živote oveľa úspešnejší než jednotkár.